Dni ubiehajú a my stále stretávame dobrých ľudí. Stále správame vonku, na poliach, lúkach, záhradách. Pomaličky si na to začínam zvykať, až na tú zimu, na ktorú sa často prebúdzame. Nepomáha ani termoprádlo a ostáva nám len sa schúliť a znova od únavy zaspať. Často myslím na to pohodlie, ktoré mám doma. Pohodlná posteľ, teplo domova a stačí otočiť kohútikom a tečie teplá voda. Celé uvedomenie príde, keď človek stojí nahý vo verejnom záchode pred umývadlom, kde tečie iba ľadová voda. Ach tá vďačnosť aj za to! Často rozkládame stan pri západe slnka a často aj neskôr.


21.08.2019 Stmievalo sa a my sme stále nevedeli, kde budeme spať, a tak nám neostávalo nič iné, len klopať na dvere. Pri slovách: “Sme pútnici, putujeme už 5 mesiacov a nemáme kde spať. Môžeme spať na vašej záhrade?” Pery sa mi roztriasli a myslel som si, že budem počuť zamietavú odpoveď. Pán menom Duffau, je človek, ktorý nám okrem svojej záhrady ponúkol aj večeru a raňajky.

To sú momenty, kedy s pocitmi obrovskej vďaky príjmeme pomoc od niekoho, pre kohom sme cudzí ľudia.
21.08.2019 bol dátum nášho 5 mesačného putovania. Ach, čo všetko sa udialo…19.08.2019 sme sa v myšlienkách rozlúčili s Milanom.

Viem, že kráčaš spolu s nami. Pokračujeme, nech sa deje čokoľvek, veď vieš, že nesieme tvoje posolstvo a kamienok až k oceánu. Viem, že nás ťaháš a tlačíš teraz Ty a že si nič nevzdal….už od prvého dňa, keď to iní nazvali šialenstvom. Putuješ a kráčaš aj naďalej. My teraz putujeme k hrobu svätého Jakuba a prídeme aj k tvojmu hrobu. Zbohom Milan.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *