Casanova – Santiago de Compostela.

23.09.2019 Z Casanova nám ostávalo viac ako 61 kilometrov do Santiago de Compostela. Keď sme prešli asi 25 kilometrov, tak sme sa s Vendy zhodli na jednej veci. Akej? Poďme do Santiaga bez zastavenia. A tak sme putovali posledných 61 kilometrov v jeden deň.

Stretávali sme po ceste kilometrovníky, ktoré nám ukazovali ostávajúce kilometre, no niekedy som mal pocit, že ich niekto pred nami prepisuje na vyššie čísla.

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=2677663758961223&id=1379928852068060

Po ceste sme si spievali a dali sme si priestor aj pre putovanie v samote. V prístrešku, od ktorého vraj ostávalo desať kilometrov, sme si dali večeru a schovali sa pred začínajúcim dažďom. Ten popis kilometrov bol pekný podvod a nám to ani zďaleka nepomohlo ako motivácia.

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=2677894465604819&id=1379928852068060

Dážď sa stále stupňoval a ešte k tomu fúkal vietor. Telefónom sme si svietili na cestu a cítili sme, ako nám premokajú veci.

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=2678068805587385&id=1379928852068060

24.09.2019 (Noc) Vstúpili sme do Santiaga a bol to veľmi zvláštny pocit byť na mieste, na ktoré putujeme viac ako šesť mesiacov.

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=2678099362250996&id=1379928852068060

Po ceste ku katedrále sme pozerali miesta, kde by sme mohli prespať (autobusové zastávky, prístrešky, nákupné priestory, pasáže). Prišli sme pred katedrálu, pozerali na ňu a hlavou mi prebiehali rôzne spomienky. Veľa pútnikov očakáva od príchodu do Santiaga osvietenie. Netušia, že všetko sa deje po ceste, stretnutia s pútnikmi, delenie sa o stravu, výmena svojej spodnej postele za vrchnú starším. Vďačnosť za vodu, teplé jedlo, strechu nad hlavou. Radostné stretnutia s pútnikom, ktorého ste týždeň nevideli. Tieto a ostatné ,,maličkosti´´ sú ten zázrak, to osvietenie. Santiago je pekné mesto s bohatou a zaujímavou históriou, nie je “osvietením”.

https://www.facebook.com/permalink.php?story_fbid=2678167005577565&id=1379928852068060

Spomínate si na modlitbu, ktorú som písal v článku Ponferrrada – Trabadelo – Padornelo – Saria – Portomarín.

Náš príchod bol pre mňa jedinečný. Okrem nás tam nebol ani jeden pútnik, boli sme unavení, premočení od dažďa, bola nám zima a nemali sme kde spať. Pri pohľade na čas, ktorý ukázoval viac ako dve hodiny ráno, bolo zbytočné hľadať iný priestor na spanie. Zbadali sme schody na stranách budovy oproti katedrále, pričom dva z nich už začal obývať bezdomovec, ku ktorému sa pridal druhý so svojím psom. Rozhodli sme sa uložiť na ostávajúce dva schody a prezliekli sme sa do teplých a suchých vecí. Zabalili sme sa do spacákov a splynuli sme s bezdomovcami. Nebol medzi nami žiadny rozdiel. Vtedy som si uvedomil tú rovnosť, ktorá medzi nami ľuďmi je. Vážime si vysoko postavené osoby, ale pri chudobe zatvárame oči. Často zabúdame na to, že všetci sme si rovní – všetci sme ľudské bytosti. Počas spánku som sa budil na to, že mi niekto ťahá spacák. Myslel som si, že to robí Vendy, ale môj spacák priľahol spomínaný pes patriaci jednému z bezdomovcov. Podarilo sa mi na chvíľu zatvoriť oči, no po chvíľi ma zobudila pani, ktorá sa snažila dostať do dverí, ktoré sme blokovali. Čakal som, že začne nadávať a kričať, čo by mi bolo aj tak jedno, lebo by som nerozumel, ale ona sa na mňa len usmiala a našla si priestor na prechod, aby som mohol znovu spať. Ak to môžem nazvať spánkom, ktorý trval asi tri hodiny, a ktorý bol prerušovaný budením sa na zimu. Museli sme vstávať, pretože po námestí začalo chodiť čistiace vozidlo, ktoré by nás bez kompromisu zalialo vodou. Pokračovanie v článku neskôr.