Čo je to Camino?

Čo je to Camino?

Túto otázku dostávam často. Preto som sa rozhodol napísať tento rozhovor pre časopis a verím, že v ňom nájdete odpovede na mnohé z vašich otázok o putovaní do Saniaga de Compostela.

Camino de Santiago, ktoré poznáme ako Púť svätého Jakuba

Na túto púť sa vydávajú ľudia z celého sveta. Začať ju môžete už od prahu svojho domu a ukončiť v španielskom pútnickom meste Santiago de Compostela, alebo ísť až k samotnému oceánu, na čarovné miesto zvané Muxia a Finisterre (koniec sveta). Ide o tradičnú cestu, ktorá je značená žltou šípkou a mušľou hrebenatkou. Pútnika ľahko spoznáte vďaka spomínanej mušli hrebenatke, ktorú si každý pripevní na viditeľné miesto, väčšinou je to na batoch.

Práve táto mušľa sa stala symbolom všetkých pútnikov, ktorí sa rozhodli vydať na Svätojakubskú cestu. Po tejto trase sú pútnikom k dispozícii ubytovne (tzv. Albergue), v ktorých máte nocľach v cene od 6€. Ide o ubytovne, kde je spoločná izba a v nej toľko postelí, koľko sa len zmestí.

V najväčšej, v ktorej som prespával, bolo 90 postelí. 

Každý pútnik musí mať pri sebe pas pútnika (tzv. Kredencial). Do tohto pasu sa zbierajú pečiatky z ubytovní, kde pútnik prespáva.

Najznámejšia trasa je Francúzska, po ktorej som putoval aj ja.

Má dĺžku 800 km a je len na vás, ako dlho sa ju rozhodnete ísť. Cieľom tejto púte je Katedrála sv. Jakuba, ktorá sa nachádza v Santiagu de Compostela (Španielsko) a sú v nej uložené pozostatky sv. Jakuba v striebornej truhlici.

Pre pútnikov sa tu konajú sv. omše spájané s rituálom rozkývania kadidla (Botafumeiro) cez celú katedrálu.


Po dokončení púte každý pútnik získa tzv. Compostelu – certifikát o absolvovaní tejto púte. Aby sa splnili podmienky pre získanie certifikátu, je potrebné prejsť minimálne 100 km peši, alebo 200 km na bicykli, alebo na koňoch.

Čo sa týka stravy, tak stačí mať zbalené jedlo na jeden deň dopredu. V dedinkách sa dá lacno nakúpiť, alebo v niektorých ubytovniach a reštauráciách ponúkajú aj možnosť zakúpiť si menu pre pútnikov (Peregrino menu) v cene okolo 9€. Pre pútnika je známi pozdrav „Buen Camino“ (Šťastnú cestu, Šťastnú púť). 
Svoje každodenné zážitky som zdieľal aj na mojej facebookovej fanpage Life with a backpack – Život s batohom. O svojom putovaní som mal dokonca tú česť prednášať na jedinečnom One&Only Festival, na ktorom prednášali známi speakri ako Jozef Banáš alebo Andy Winson. A ako som putoval sa môžete dočítať v nasledujúcom rozhovore.

Kedy si sa rozhodol putovať do Santiaga de Compostela a prečo práve toto miesto?
Pred pár rokmi som videl film o putovaní do Santiaga de Compostella a hneď si ma získal. Povedal som si, že toto raz musím zažiť. Po čase som samozrejme na film zabudol, až kým mi ho svojim putovaním pripomenul nový kolega. Bolo to v roku 2017. V ten moment som vedel, že musím ísť a neexistovalo pre mňa žiadne nie. Hneď v ten deň som si začal vybavovať v práci voľno a asi o tri dni neskôr som si kúpil letenku do mesta Gerona (Španielsko). Aj vďaka tomuto spontánnemu rozhodnutiu som sa vyhol množstvu výhovoriek, prečo neísť.

Ako si sa na túto cestu pripravoval a čo si si na ňu zbalil?
Moja príprava bola dosť biedna. Do batoha som si zbalil 10kg závažie a spravil som si turistiku na vrch Suchý. Balenie bolo pre mňa veľmi ťažké, lebo som sa musel zmestiť do 40L batohu, ktorý by nemal presiahnuť desatinu mojej váhy, čo bolo 8,4kg. No a čo si zbaliť na cestu, ktorá trvá viac ako 30 dni? Boli to len základné veci ako tričko, nohavice, spodné prádlo, lieky, hygiena, spacák, sandále, klobúk, pršiplášť a ďalšie maličkosti.


Aké boli tvoje prvé kroky vo Francúzsku, kde si púť začínal?
Moje prvé kroky začínali vo Francúzskej dedinke Saint-Jean-Pied-de-Port.

Ubytoval som sa v albergue (ubytovňa pre pútnikov) na začiatku značenej trasy cez Pyreneje do Santiaga. Pred Pyrenejami som bol varovaný v office, kde som sa bol zapísať ako začínajúci pútnik a bola mi navrhnutá obchádzka cez Valcarlos. Toto upozornenie som ignoroval, lebo ma ani nenapadlo, že Pyreneje môžu byť až také nebezpečné. Nešlo o nadmorskú výšku, ale o počasie. Svoju silu nám ukázali hneď v prvý deň putovania. Vietor bol tak silný, až sme museli kľačať na zemi. Niektorí sa vrátili a šli spomínanou obchádzkou, no viacerí z nás sa rozhodli pokračovať. Toto rozhodnutie si však vyžiadalo troch zranených, ktorých postupne odviezli do nemocnice. Na druhé ráno boli Pyreneje poprášené čerstvým snehom, čo som v mesiaci máj určite nečakal. 

Tvoj najsilnejší zážitok z putovania…
Toto je pre mňa veľmi ťažká otázka, pretože som na Camine zažil veľa silných a emotívnych momentov. Pre mňa bol každý jeden deň jedným slovom neskutočný. Každý východ slnka som prežíval akoby bol posledný. Na Camine sa človek teší aj z obyčajných maličkostí. Často veľa vecí berieme ako samozrejmosť, no zabúdame na to, že nič nie je samozrejmé. 
Nikdy však nezabudnem na to, ako sme sedeli na skalách pri Atlantickom oceáne. Bola noc a jeden člen známej slovenskej kapely hral na gitare, ja na kalimbe a pútnik z francúzskej kapely spieval. Nezabudnem na vrúcne objatia úplne neznámych ľudí, ktorí sa videli len pár sekúnd. Spoznal som veľa ľudí z ďalekých krajín, aj z blízkeho Česka. S mnohými som v kontakte dodnes, za čo som veľmi vďačný. 

Mnohí musia púť prerušiť kvôli rôznym zdravotným problémom. Nastali aj u Teba nejaké krízové situácie?
Áno, moje telo mi dalo signál už v prvé dni po schádzaní z Pyrenejí. Denne som kráčal v priemere 35km. Vtedy som si ešte neuvedomoval, že Camino nie je o tom, koľko človek prejde km za deň. Svoju púť som tak musel na dva dni prerušiť kvôli zápalu svalov na nohe. Doktorka mi navrhla, aby som skončil a vrátil sa domov, alebo si pár dní oddýchol. Dala mi antibiotiká a mňa čakalo vážne rozhodnutie. Nechcel som si pripustiť návrat domov, a tak som sa rozhodol pokračovať 50 km vlakom, aby som si spravil časovú rezervu na zotavenie. Na vlakovej stanici nás bolo 7 a z toho len dvaja sme mohli pokračovať ďalej. Nástup do vlaku bol pre mňa veľmi ťažký. Nedokázal som prijať fakt, že si skracujem cestu. Nakoniec to bolo to najlepšie rozhodnutie. Po dvoch dňoch oddychu som mohol pokračovať. No kvôli bolesti som už neprešiel 35km denne, ale len približne 15km za deň. Často som chodil s uviazaným sáčkom okolo nohy, v ktorom bol ľad. Keď už som sa tešil, že je noha zotavená, tak zápal prešiel aj na druhú nohu. Nebral som to však už tak tragicky, pretože vďaka tomu som spoznal pútnika Iva Hausnera (fotografa), s ktorým som putoval dlhšiu dobu a s ktorým som dodnes v kontakte.

Ako dlho si išiel a kde si sa až dostal?
Za 30 dní som prišiel do krásneho mesta Santiaga de Compostela. Toto miesto je veľmi čarovné. Stretávali sme pútnikov, s ktorými sme sa zoznamovali po ceste a gratulovali si k dosiahnutí cieľa.

Katedrála v Santiago de Compostela (rok 2017)
(rok 2019)

Ja som mal ale iný cieľ. O dva dni sme si s Ivom vzali batohy a vydali sa na cestu k Atlantickému oceánu. Putovali sme do Finisterre, čo bolo ďalších cca 100 km. Finisterre bolo v minulosti považované za koniec sveta.

Čo si si z tejto cesty odniesol?
Camino ma veľmi veľa naučilo. Každý deň bol pre mňa lekciou pracovania na sebe a hlavne s tým, čo mám v sebe. Na púti je človek často sám a to bol priestor na hlboké uvedomenie si, že byť niekedy len sám so sebou a so svojimi myšlienkami je tá najťažšia vec na svete. Myslel som si, že na túto púť idem len tak, ako turista. Prišiel som však na to, že táto cesta si ma zavolala. Dala mi nových priateľov, nezabudnuteľné zážitky a pochopenie. Až na tejto ceste som pochopil, že v prvom rade musíme odpustiť sami sebe a nie iným ľuďom, ktorých často obviňujeme za všetko, čo sa nám a okolo nás deje. Mal som tú česť niesť kamienok za mladého človeka, ktorý zomrel na zákernú chorobu. Na Camine je kameň symbolom duševného bremena. Púť do Santiaga de Compostella je pre mňa obrovskou životnou skúsenosťou, ktorá ma veľmi veľa naučila.
Chystáš sa púť si ešte raz zopakovať?
Určite sa chcem vrátiť. Aj som už mal naplánovaný termín, ale v našej rodine sa vyskytli udalosti, pre ktoré som nemohol odísť. Cítim povinnosť poniesť ďalší kamienok. Ale asi je lepšie si nič neplánovať a len si počkať, kedy si ma Camino znovu zavolá. Tento krát by som rád išiel k Atlantiku od prahu našich dverí. 
Aké sú tvoje ďalšie cestovateľské plány?
Dúfam, že sa mi najbližšie podarí zdolať vrchol Triglav, Mont Blanc a Ararat. Tiež by som sa rád vydal na Pacifickú hrebeňovku, ktorá má vyše 4000km.
Akú radu by si dal tým, ktorí uvažujú nad podobným spôsobom cestovania?
Hlavne sa nenechať odradiť niekým, kto nezmýšľa rovnako. Mne samému bolo povedané, že nezvládnem putovať každý deň 30 km a že sa po dvoch dňoch vrátim domov. Som rád, že som sa rozhodol podľa vlastného pocitu. Často uvažujeme podľa vzorcov, ktoré máme od malička ukazované ako správny spôsob života. Ale podľa mňa je len jeden správny spôsob života, a to žiť tak, ako JA chcem a cítim. Keď som odchádzal z Muxie, zarozprával som sa s jedným dievčaťom zo Švédska. Rozlúčila sa so mnou krásnou vetou: „Prajem ti šťastnú cestu tvojím životom.“ A touto vetou sa chcem rozlúčiť aj ja s vami. Prajem vám šťastnú cestu vašim životom.

One thought on “Čo je to Camino?

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *