“Nededíme Zem od našich predkov, ale si ju požičiavame od našich detí.” (Antoine de Saint- Exupéry)

 

22.08.2019 sme hneď po raňajkách u pána menom Duffau nabehli na trasu s koncovým cieľom Nogaro. Nebolo to ďaleko (len 20km), a tak sme ešte pozreli miestne trhy, na ktorých bolo aj toto milé prasiatko.

V lesných chodníkoch sme zacítili huby, a tak sme sa pokúsili pár nazbierať, aby sme si v prípade dostupnej kuchyne mohli pripraviť pod zub niečo chutné. Našli sme ich viac než dosť, ale podobnosť so satanom nás odradila od toho, aby sme ich nakoniec vzali. Samozrejme sme znovu nevedeli, kde budeme spať a pravdepodobnosť, že budeme mať k dispozícii kuchyňu, bolá mizivá. Po príchode do spomínaného Nogaro sme navštívili ubytovňu, ale cena 12 euro za stan a 2 osoby nás odradila. Je to pre nás cena za jedlo po celý deň, a preto sme sa rozhodli osloviť ľudí na záhradách. Po pár odpovediach NIE, sme zašli k ďalšej ubytovni, kde sa Vendy s jemne trasúcim hláskom spýtala, kde môžme spať zdarma. Pani s úsmevom odpovedá “Oui” (Áno). S Vendy sme kukli na seba s myšlienkou, že pani asi nerozumie. Po troch rovnakých otázkach to bolo stále Oui (Áno). Naše sklesnuté tváre boli v ten moment rozjasnené, pretože nás zaviedla na záhradu a následovne ukázala sprchu s kuchyňou. Na obrovskej záhrade si už pomaličky stavala svoj stan pani Geneviére, ktorá jazdí po Francúzsku na bicykli.

Bola tak milá, že nás pozvala k sebe domov k mestečku Toulouse, keď pôjdeme domov. Na večeru sme si spravili krupicovú kašu a bolo komické odpovedať pútnikom na otázky, čo to je za dezert.

Ako hlavné jedlo som spravil cestoviny a omáčku… no áno, lacné, jednoduché a pre mňa stále chutné. Vendy vytiahla z batoha sáčkovú polievku, o ktorej už snívala niekoľko dní.

Aj takéto príbehy nám píše putovanie do Santiago de Compostela. Ostávajte s nami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *