Čo je to Poutí k sobě? Kto sme?

Sme tím šialencov a ideme plniť sen ďalšiemu šialencovi, Milanovi Langerovi, ktorý je na vozíku. Voláme sa Poutí k sobě a chceme prejsť pešo z Olomouca do Santiaga de Compostela a ešte kúsok ďalej, na koniec sveta (Finisterre). Čaká nás trasa dlhá viac ako 3400 km. Výrážame 21.03.2019 a vy nás musíte sledovať!

Milan Langer, 59 rokov. Sedím na vozíku, miluji a pracuji celý život, takže už je to pěkná řádka let. Přesto si nemyslím, že by bylo mým cílem něco ukázat druhým. Potřebuji dokázat především sám sobě, že na to mám. Tuším, že mnohé a zejména ty nejtěžší nečekané překážky nám budou stát v cestě, ale všechno to bohatě vyváží spousty úsměvů a krásných chvilek. Zřejmý hřejivý pocit, že jsme to dokázali. Nekonečné zástupy lidí, které budeme potkávat na svých cestách a budou nám snad fandit. Lidé, kteří nás obohatí svými příběhy.Pokud mohu sloužit někomu jako inspirace, že má nějakou bolístku, že se mu něco v životě nedaří a on to přece dokázal, tak budu jedině rád. Je to přidaná hodnota k tomuto sobeckému putování. Děkuji za vaši přízeň i za vaši podporu.

Vendula Pavláčková má 31 rokov a pochádza z Rokytnice u Přerova. Už rok pracuje brigádne ako asistentka pre vozičkárov, kde spoznala aj Milana. Súčasne pracovala aj ako fakturantka a predavačka v chovateľských potrebách. Ako hovorí Vendy, časom som si uvedomila, že až sa budem pozerať spätne za svojím životom, nechcem sa vidieť v kancelárii medzi kopou papierov. Rozhodla som sa dať výpoveď a venovať sa len asistencii a popri tom cestovať do Kene, kde jazdím už tretí rok, ako dobrovoľníčka. Afrika sa stala mojím druhým domovom a o Keni píšem knihu. Vďaka cestovaniu a hlavne Afrike som pochopila, akým smerom sa bude môj život uberať – k radostí ostatním. Momentálne je to na polročnej pešej púti do španielského Santiago de Compostela s pomocou jednému šialencovi na vozíku a splniť jeho sen.

Ivana Lisztwanová Krčmová ma 32 rokov a pochadza a žije v Kroměřiži. Ivka pracovala ako vedúca sociálnej služby pre osoby so zdravotným postihnutím. Vplyvom rôzných životných situácii som sa jedného dňa rozhodla pre putovanie Španielskom a bol to tak neuveriteľný zážitok, ktorý som chcela zažíť znovu. Tak som si povedala, prečo nie – kždý rok pôjdem
nejaké Camino. Prežila som úžasné stretnutia so zaujímavými ľuďmi a stretlo ma aj veľa krásnych a niekedy aj ťažkých chvíľ. Vždy iné putovanie, iné miesta, avšak ten pocit v srdci je rovnaký. Keď mi život pripravil podmienky a šťuchol ma – choď, teraz je ten pravý čas na VEĽKÉ CAMINO – tak som neváhala. Oznámila som odchod z práce v sociálne sfére a pripravila svoju rodinu a priateľov na moju polročnú neprítomnosť. Ivka chcela vyraziť sama so svojou fenkou Rezi z Brna do Španielska. Teraz ale tvoríme jednu veľkú skupinu šialencov.

Hanka Pospíšilová má 35 rokov a pochádza z Kroměřiže. Momentálne žije v Prahe. Hanka pracovala v kaviarni a v privátnej banke. Môj život bol doposiaľ celkom punkový a pretože v tom mienim pokračovať, rozhodla som sa pre túto bláznivú cestu plnú prekvapení. Pôvodne som chcela ísť sama, len so svojimi myšlienkami a gitarou, ale keď sa ozvala táto
vypečená partička so šialeným nápadom pomôcť aj Milanovi na vozíčku do cieľa, (ne)bolo prečo váhať. Teraz už sa len uvidí, na čo nám všetkým budú stačiť sily, ale verím, že naše odhodlanie bude väčšie než občasné pochybností.

Ondra Hladký, ktorý má 23 rokov a pred odchodom na Camino pracoval ako bankový poradca v známej banke. Svoje detstvo strávil v Krnově a cca v 21 rokoch sa presťahoval do Brna. Áno, ukončiť prácu na pozícii bankového úradníka a nevedieť, čo ma čaká po návrate, môže pre niekoho znamenať istú dávku odvahy, ale pre mňa to znázorňuje slobodu.
Uvedomujem si, že keď človek putuje sám, tak má na starosti len seba. V skupine to je iné. Už len kvôli Milanovi, ktorý sa bude spoliehať na našu podporu a pomoc na ceste, ale aj pre zbytok spoločenstva, ktoré dúfajme dorazí bez újmy až do vytyčeného cieľa.

Podporný tím.

Náš tím má aj podporu na diaľku, pretože sami nebudeme schopní riešiť veľmi veľa, nie len organizačných vecí. Azareta má 33 rokov a je to ľudská bytosť dvoch tvári. V našom projekte rešpektujeme jej umelecké meno. Aza pracuje v oblasti životného prostredia, a popri tom sa venuje blogovaniu, finančnému trhu a nakukuje aj do umeleckého sektoru. Nika má 30 rokov, je manželkou Azarety. Nika je učiteľkou v materskej škole a momentálne
je na materskej dovolenke. Spoločne vedú rodinný blog o cestách. Do projektu Poutí k sobě vstupila táto rodina už v prvej fáze, keď Milana podporila svojím entuziazmom k ďalšiemu kroku. Vzhľadom k malému dieťaťu sa môžu zúčastniť len na kratšiu časť cesty, ale po celú dobu púte budú súčasťou tímu ako dôležitá podpora.

Moje meno je Jozef Kivoň a v roku 2017 som absolvoval púť do Santiaga de Compostela. Možno sa mnohí pýtate, či mi táto púť pomohla niečo zmeniť v mojom živote. Úprimne môžem prehlásiť, že ÁNO. Určite som získal väčšiu sebadôveru a iný pohľad na ľudí a životné situácie. Uvedomil som si, že nie som sudcom druhých a nemám na to ani právo. Vďaka Caminu som získal iný pohľad na život. Predtým som stále riešil, ako žiť a snažil som sa byť ako ostatní – mať domov, rodinu, zázemie. Nehovorím, že po Camine by som to nechcel, ale prestal som počúvať to, že iba takto je to správne. Ja neviem, aký je vzorec na správny život, ale viem, že ho nechcem žiť tak, ako väčšina ľudí. Chcem žiť výnimočný život, mať výnimočné zážitky a výnimočné sny. Viac sa snažím chápať situácie druhých. Viem, že nič sa nedeje len tak. Viem, že každý z nás je výnimoční. Sme nádherne bytosti. S pocitom, že nezapadám do vzorcov ,,správneho života´´, som teda začal čakať na znamenie. Po nezvládnutí a neprijatí choroby a smrti otca, som prepadol chuti cigariet. V práci nevidím zmysel a každý deň som cítil, že ma moja práca ani nenapĺňa. Začal som sa venovať softmarketingu a zistil som, že toto je smer, ktorým chcem ísť. Pomáhať druhým získať a mať zdravie, lebo to je najdôležitejšie. Po návrate domov, som ale na Camino myslel a myslím každý deň. Ostalo hlboko vo mne a plánoval som návrat už minulý rok 2018. No prišiel som na to, že Camino je pre mňa duchovná záležitosť, ktorá sa jednoducho naplánovať nedá. Čakal som na znamenie a to pred nedavnom prišlo. Keď som bol v práci, na facebooku sa mi zobrazil pridaný príspevok v jednej cestovateľskej skupine, v ktorom hľadali členov tímu na Camino. Keďže rozumiem tomu, že nič sa nedeje len tak a všetko má svoj zmysel, ani chvíľu som neváhal a odpísal na daný príspevok. Netrpezlivo som čakal na oznamujúcu správu o prijatí do tímu (ihneď som prestal fajčiť). Áno, fyzická záťaž, psychická záťaž a asistencia aj pri obyčajných úkonoch. Asi vás napadá, že to nebude jednoduché. Áno nebude, ale prečo máme robiť len to, čo je jednoduché? Prajem vám šťastnú cestu vašim životom a ďakujem vám za podporu.

Podporili nás