Puente Villarente – Villadangos del Páramo – Murias de Rechivaldo

14.09.2019 Bol som oklamaný! Pri budení, mi Vendy povedala, že už je 6:30, ale nebolo ani 5:30. Naše kroky viedli cez León, kde sme si spravili pár kilometrov navyše.

Ešte pred pár dňami sme boli presvedčení, že si zvolíme trasu Primitivo a poputujeme cez Oviedo, ale s našou výbavou by sme v horách asi neprežili.

Ide o krásnu, ale o to náročnejšiu trasu, ktorá aj časovo trvá o pár dní dlhšie. Naše túlanie po Leóne znamenalo časové oneskorenie do cieľa Villadangos del Páramo.

Po ceste sme sa umyli na benzínke, kde bol otvorený záchod pre verejnosť.

Nabehali sme 45 kilometrov a bolo 22:00, keď sme začali hľadať miesto na stan. Všade boli ohradené súkromné pozemky a rozhodli sme sa ísť do kempu. Nečakali sme, že vstup bude zatvorený, a tak sme museli hľadať ďalej. Podarilo sa nám nájsť dom, ktorý bol označený na mape ako odpočinkové miesto.

Nebol pri ňom priestor na stan, a tak sme sa uložili pred dvere v spacákoch. Noc nebola chladná a sem – tam som sa prebudil, či nás nenavštívi polícia.

15.09.2019 vstávali sme skoro a myslel som si, že ostaneme v Astorge.

Po ceste sme v jednej dedinke vošli do garáže, kde bol starší pán a ponúkol nás melónom. Po stenách mal pohľadnice, fotografie pútnikov a vlajky štátov.

Vendy mu darovala pohľadnicu Olomouca, ktorú si pripol na nástenku.

Putovali sme prašnou cestou, na ktorej sme zbadali občerstvenie pre pútnikov: ovocie, kávu, čaj a veľa ďalších dobrôt, ktoré sú pri putovaní darom z nebies.

Bolo to magické miesto, kde sme si mohli oddýchnuť, alebo aj ostať na noc.

Stretli sme tam aj Peťa, čo bolo pre nás všetkých prekvapením. Španiel, ktorý sa o pútnikov takto stará, to robí zadarmo, neočakáva žiadný príspevok, ale myslím, že nikto z nás neobišiel malú krabičku, do ktorej sme mu prispeli, aby mohol pohostiť aj ostatných hladných a smädných pútnikov. S Vendy sme ho poprosili o svoj príbeh ,,život s batohom”, ale jeho odpoveď znela: “Ja nemám internet.” Nechali sme mu vizitku a dúfam, že sa podelí o svoj príbeh.

Prešli sme za Astorgu a putovali sme spolu s Peťom.

Prechádzali sme popri malom kostolíku a boli sme vyhladovelí. Peťo však zrazu zakričal: “Poďte sem, je tu jedlo. Vendy, poď si dať sušienku.”

Bolo to ako zázrak.

Dorazili sme do Murias de Rechivaldo a hľadali sme miesto na nocľah. V albergue nám pán Hospitalero odporúčil plochu na okraji dedinky a dovolil nám osprchovať sa v albergue, o ktorý sa staral. Miesto na stan vyzeralo dobre, ale kúsok od neho sme našli kostol a bolo rozhodnuté. Dali sme si večeru a keď sa zotmelo, ľahli sme si pod prístrešok kostola.

Ťažko opísať pocity, keď si líham na zem a pre ľudí musím vypadať ako bezdomovec. Ale poviem vám, že je to silný pocit slobody.