7.09.2019 v noci nás zobudila diskotéka, ktorá bola asi niekde vedľa ubytovne a o to bolo vtipnejšie vstávanie, keď si každý spieval pesničku, na ktorú sa zobudil. V albergue sme si dali raňajky a rozlúčili sa s tetuškami, ktoré sa o nás starali. Zoznámili sme sa s Fellym z Indie a dostali sme pozvanie na polročnú dobrovoľnú pomoc. Žeby som svoj život s batohom presunul na šesť mesiacov do Indie? Možné to je, veď ak si nedokážeme pomôcť, tak ako ľudstvo sme zlyhali.
Dostali sme sa nad 1000 m.n.m a počas putovania som stretol Leonarda. Leonardo je pútnik z Talianska, ktorý žije v Miláne. Po anglicky vedel veľmi málo, ale na tom nezáleží, pretože všetci sme tu na jednej vlne a bez akýchkoľvek problémov sme sa porozprávali o vplyve putovania. Chce zmeniť svoj život a na začiatok reštartu si vybral práve putovanie do Santiago de Compostela. Camino pôsobí ako oprava našej mysle a mení naše hodnoty a vzorce, s ktorými žijeme.
S Vendy si začíname uvedomovať, že nám ostavaju asi tri týždne k oceánu a obaja myslíme na to, čo bude potom. Menší plán už máme, ale zmení sa? Ukáže nám putovanie iné cesty? Vieme len to, že všetko sa deje pre niečo a všetko je tak, ako má byť. Veď ešte sa nestalo, aby niečo nejako nedopadlo.
Doputovali sme do Atapuerca (27,88 km) a začali sme hľadať miesto pre stan. Počuli sme veľa krát “Nie, nie je to možné.” Skoro sme tomu uverili, pretože sme sa začali chystať do druhej dediny, ktorá bola vzdialená 6 kilometrov. Po chvíli uvažovania som zbadal prichádzajúce auto k domu, pri ktorom sme sedeli. Povedal som si, že nemám čo stratiť a najhoršie sa môže stať len to, ako budem znovu počuť zápornú odpoveď. Rozprávali sme sa cez online prekladač a skončilo to tým, že pán nas nechal spať na svojej záhrade.
Aké ponaučenie z toho plynie? Nikdy neverte, ak vám budu ľudia hovoriť, že je niečo nemožné, alebo že sa niečo nedá.
8.09.2019 Vendy sa natrápila, než ma zobudila (trápi sa každý deň) a prinútila zbaliť si veci, aby sme mohli vyrazit. Bolo totižto 5:10 a moja myseľ spala ešte o 9:00.
Putovali sme počas tmy a bolo krásne pozerať počas kráčania na hviezdy.
Prešli sme do Burgosu a zamierili sme ku katedrále. Nadherná budova k sebe lákala turistov a pri ich pohľadoch som sa cítil ako atrakcia.
Nechceli sme sa zdržiavať a kráčali sme ďalej. Po ceste sme stretli pri lavičke priviazané šteniatko, ktore sa pustilo do boja s Vendy a jej topánkami.
Doputovali sme do Tardajos (33,18 km), kde ostávame v albergue. Po dlhej dobe sme mali teplú sprchu, ktorá už obom začínala chýbať.
Do Santiaga nám ostáva necelých 500 kilometrov a stretávame pútnikov, ktorí doputovali k oceánu a vracajú sa späť znovu po vlastných.