Bol piatok 26.3.2021 a mňa čakala cesta z Mombasy do Nairobi, kde som mal v pláne prespať u kamarátky Cecyl a na druhý deň pokračovať autobusom alebo matatu do Ekero. Ekero je vzdialené od Nairobi cca 400 kilometrov a je to cesta na 10 hodín. Na vlak v Mombase ma doviezol chalan menom Ean, ktorého som spoznal ako šoféra cez aplikáciu Bolt.
Pred vstupom na stanicu som prešiel meraním teploty, umytím rúk, osobnou kontrolou s detektorom, kontrolou psovodu pre prípad prevodu drog a scanovaním obsahu batohu. Keď už som si myslel, že všetky kontroly mám za sebou, šiel som si vytlačiť lístok na vlak do určeného automatu, a tak som zadal do automatu telefónne číslo a číslo rezervácie. Po obdržaní lístka som šiel do budovy, kde ma čakala kontrola identifikácie vďaka občianskemu a znovu osobná prehliadka a scenovanie batohu. Všetko prebehlo v poriadku, a tak som mohol nastúpiť na vlak. Mal som pripravenú svačinu – toastový chleba s arašidovým maslom.
V tú noc som spal len 3 hodiny a tešil som sa, že si odpočiniem vo vlaku.
O 8:00 vlak opustil stanicu v Mombase. Cestou som sledoval z okna pasúce sa zebry, žirafy, antilopy, ťavy, slony, prasa bradavičnaté, pakone a všade pobehajuce opice. Prihovoril sa mi spolusediaci starý pán, ktorý vyzeral v dobrej kondícii. Bol nízky a mal na sebe tepláky a tričko s boxerským klubom. Predstavil sa mi, ale žial jeho meno som zabudol. Pýtal sa ma, odkiaľ som, kam cestujem a čo robím v Afrike. Rozprávali sme sa o pomoci a stavbe nemocnice. Cestoval za svojím synom do Nairobi a bol trénerom boxu.
PRÍCHOD DO NAIROBI.
Okolo 14:00 sme prichádzali do Nairobi a snažil som sa od neho zistiť, či je možné ešte dnes odcestovať z Nairobi do Mumias. Uistil ma, že už je neskoro na tak dlhú cestu. Chcel som mať toto cestovanie za sebou, preto ma jeho odpoveď sklamala. Rozhodol som sa, že sa budem držať pôvodného plánu a pokračovať do Mumias budem na druhý deň. V Nairobi som si objednal vďaka aplikácii motorku a šofér ma odviezol k Cecyl. Cecyl má odviedla do izby, kde som si zložil veci a spýtala sa ma, či niekam idem, lebo je unavená a chce si ísť ľahnúť.
Bolo asi 15:00 a chcel som si ísť kúpiť jedlo, lebo mi po ceste vytrávilo. Na chvíľu som si sadol a začal sa jej pýtať na možnosti, ako mám na druhý deň cestovať. Bol som v spojení s Vendy, lebo som potreboval jej pomoc s prekladom. Nie vždy a nie všetko rozumiem a dokážem povedať po anglicky. Asi po hodine hľadania čo najlepšej alternatívy, sa Cecyl rozhodla zavolať kamarátovi, ktorý bežne jazdí takúto trasu autobusom, aby zistila všetky informácie a podrobnosti. Čo prišlo po telefonáte som si nepredstavoval ani vo sne.
PLÁN ÚTEKU.
Bolo niečo po 16:00, keď jej v telefóne kamarát oznámil, že prezident Kene mal príhovor a uzatvára mesto plus dalšie okolité okresy. Cecyl zložila telefón a hovorí, že od zajtra rána je lockdow, mesto musím rýchlo opustiť už dnes. Čas plynul a Cecyl zisťovala, ako sa čo najlepšie a najrýchlejšie dostanem z Nairobi. Cez aplikáciu som si chcel objednať ako odvoz motorku, pretože dokáže jazdiť aj v zápche, ale Cecyl mi odporučila pre väčšiu bezpečnosť auto. Počas čakania na šoféra som si dal nabíjať telefón, pretože som mal iba 20% batérie, čo bolo dosť zlé, pretože vďaka telefónu som si mohol privolať pomoc, kontaktovať priateľov, pozerať mapu kde sa nachádzam, používať internet na preklad neznámych slov. Jednoducho telefón je pre mňa veľkým pomocníkom. Po príchode šoféra som mal asi 24% a vedel som, že je to zlé. Cecyl mu vysvetlila, kde ma má vyložiť a že mi má pomôcť nájsť odvoz.
V meste vzikol obrovský chaos a čím sme boli bližšie k autobusom, tak tým väčšie zápchy vznikali. Šli sme veľmi pomaly a šofér mi hovorí, že mám vystúpiť a ísť pešo. Ukázal mi križovatku, kde si mám najsť odvoz. Celú dobu som si písal s Vendy, aby som ju informoval o situácii.
POCIT PANIKY.
Batéria na telefóne klesla na 20% a musel som si zapnúť mód lietadlo, aby som mal zvyšnú batériu na nevyhnutné veci, najmä na komunikáciu s Aminou, ktorú kontaktovala Vendy a informovala ju o mojej situácii. Bol som uprostred chaosu. Doprava kolabovala, všetky autobusy vrátane matatu boli plné. Bežal som k miestu, kde mi ukázal šofér. Samozrejme sa ma ujali dohadzovači. Dohadzovač je človek, ktorý vás zavedie k autobusu alebo matatu, ktorý potrebujete za odmenu od šoféra, ku ktorému vás privedie. Pýta sa ma, kam idem a hovorím Mumias, alebo Kisumu, Eldoret. Na Mumias mi odpovedal, že tam ma nikto nevezme Kisumu cena 10 000 ksh (100€) a do Eldoret 4000ksh (40€) hovorím mu, že je šialený. Že je to veľmi drahé a odpovedal mi, že sám uvidím. Bol veľmi chudý, mal na sebe tepláky, ktoré mu stále padali, hrubu mikinu a čiapku, ktorú doma nosíme pri teplote -20°C. Zvláštne sa pohupoval, kričal a rozhadzoval rukami. Nevedel som, čo mám robiť. Mám mu veriť, alebo ísť hľadať niečo iné? Rozhodol som sa, že pôjdem na iné miesto a ak nenájdem voľné sedadlo, tak sa vrátim. Bežal som k odparkovanému matatu a snažil sa nájsť šoféra. Matatu bolo plné ako každé, ktoré som videl, ale malo na boku napísané Kisumu. Týpek, ktorý sa tváril ako šofér, mi ale odpovedal, že do Kisumu nejde. A ceny mi povedal rovnaké ako prvý dohadzovač. Nechápal som, čo sa to deje. Ľudia sa tlačili nasilu do už plného matatu. Tohoto týpka napadli ľudia hneď ako mi odpovedal na ceny. Všetci sa snažili dostať čo najrýchlejšie preč z Nairobi.
ČO SA TO DEJE?
Bolo asi 18:00 a ja som stále nemal odvoz a všade okolo mňa sa strhávali bitky. Pokrikovali po mne mzungu (beloch) a začal som sa báť, aby ma nenapadli pre peniaze, ktoré potrebovali na predražené lístky. Zmocnil sa ma pocit strachu, bezmocnosti a doslova som bol zúfalý. Prišiel ku mne ďalši dohadzovač a pýta sa, kam idem. Eldoret bola jediná možnosť odvozu, tak som prikývol a zaviedol ma k okienku, kde som si mohol kúpiť lístok. Ľudia sa pretláčali, ale nemali peniaze na lístok. Ja som si ho zakúpil za 3000ksh (30€) a rýchlo som ho schoval do vrecka. Bolo na ňom napísané moje meno, tel. číslo, miesto, kam idem a ŠPZ matatu, na ktoré mám čakať.
Prešla asi hodina a môj odvoz nepríchadzal. Medzi tým som na chodníku sledoval to šialenstvo, napadnutia a ako ľudia zastavujú autá vlastným telom. Niekoľko krát som sa bol informovať pri okienku, kde je moje matatu a stále som dostával rovnakú odpoveď: tvoje matatu prichádza.
Veškerá moja duševná energia sa vytratila, začalo sa stmievať a mne sa do očí zbiehali slzy. Medzi tým som komunikoval v rámci možností s Aminou a Vendy. S Aminou som bol dohodnutý, že ma vyzdvihne v Eldoret. Samozrejme všetko vybavovala Vendy, ktorá bola doma a modlila sa, aby som bol v poriadku. Ja som ,,len” preposielal sms v ang. jazyku. Dochádzal mi kredit, batéria, bol som hladný a smädný.
POCIT ZÚFASTVA
Zažíval som pocit zúfalstva ako nikdy. Prihováral som sa ľuďom okolo, ktorí tiež čakali na svoj odvoz, ale na inú stranu, ako som šiel ja. Nikto iný na moje matatu nečakal. V hlave sa mi výrila myšlienka, bol som podvedený? Obrali ma o peniaze a ostanem tu trčať? V tom sa mi prihovoril starší pán v nohaviciach, bielom tričku a saku so slušne vyzerajúcou dievčinou asi v mojom veku. Ukľudnovali ma a vraveli mi, aby som bol trpezlivý. Moju dôveru získali hneď po prvých slovách. Behom pár minút potom ako sa mi prihovorili, prišlo matatu. Ľudia sa začali hrnúť dnu a jeden z dohadzovačov začal po mne kričať, že mám nastúpiť, že je to môj odvoz. Na lístku ale bola napísana iná ŠPZ. Dievčina, ktorá ma s pánom ukľudňovala, mi zobrala lístok a utekala s ním k okienku, aby sa presvedčila, že nastúpim do správneho auta. Potvrdila mi to a chcel som nastúpiť, ľudia sa ale tlačili tak, že som nemal šancu. Pri dverách do matatu stál chalan, ktorý odhadzoval ľudí z auta a snažil sa im zabrániť pri nástupe. Začal na mňa kričať, aby som si rýchlo sadol a vytvoril mi priestor na nástup. Všetci okolo začali po mne kričať, prečo ja sedím a oni nie. K autu pribehla baba, ktorá mi predala lístok a začala im vysvetľovať, že nikto bez lístka nenasúpi a aby ich ukľudnila, musela im ukázať môj lístok. Za ten čas cena vzrástla na 3500ksh (35€) a hovorí mi: “doplať alebo vystúp.” Peňaženku som mal prázdnu, lebo všetky peniaze som mal v obálke, ktorá bola v batohu. Trasúcimi rukami som vyberal peniaze a hovorím jej: “prosím, vydaj mi”. Behom chvíle sa matatu naplnil. Sedel som pri okienku a pristúpil ku mne pán v saku s dievčinou, ktorá mi pomohla zistiť, či som v správnom aute. Obaja ma upokojovali: “budeš v bezpečí, nemaj strach”. Mal som sucho v ústach a slzy v očiach. Cítil som sa ako najväčšia troska. Bitky o voľné sedadlá sa premiestnili k inému matatu.
“Pokiaľ nevieš, za čo byť vďačný, nahmataj si pulz.”
Bolo 19:07 keď som písal Vendy, že konečne sedím v matatu, mám slabú batériu a nech sa za mňa modlí. Celú situáciu prežívala so mnou. Vendy a Amina boli jedinou záchranou, ktorú som v tej chvíli mal. Musel som udržať batériu, aby som sa o 8 hodín mohol spojiť s Aminou v meste Eldoret. O 20:00 sme vyrazili a podarilo sa mi na ceste kupit vodu. Aj po hodine cestovania sme stále boli v Nairobi. Úplný kolaps dopravy. Všade boli policajné kontroly a matatu často zastavovalo. Po ceste bolo veľa búračiek a prevrátených áut. Šofér sa rozhodol obísť jednu kolónu a vyrazil po kamenistej ceste, kde sme museli všetci vystúpiť a ísť niekoľko metrov pešo.
O 3:00 ráno som vystúpil v Eldoret. Na mobile mi ukazovalo iba 7% batérie. Zavolal som Amine a podal telefón šoférovi, aby jej vysvetlil, kde som. O pár sekúnd počujem, ako na mňa niekto kričí moje meno. Bola to Amina a bežala za mnou. Pocit strachu sa zrazu premenil na pocit vďaky. Konečne som sa cítil v bezpečí. Napísal som Vendy, že už je všetko v poriadku a cestujeme do domu v Ekero, kde býva Amina, u ktorej mám pripravenú izbu. Čakala nás cesta asi 130km. Na chvíľu sme zastavili, aby sme si odpočinuli. V aute bol aj Aminin bratranec, ktorý je policajt, aby mohol lepšie vysvetľovať, prečo sme o takej hodine na ceste. Od únavy som zaspal počas jazdy a zobudil sa tesne pred príchodom do domu.
O 7:30 sme prišli k domu a pár detí sa hneď za mnou rozbehlo, aby ma privítali a objali. Keďže nefungovala voda, tak mi ju priniesli v kýbli. Po 24 hodinách cestovania z Mombasy cez Nairobi som sa mohol konečne umyť, ísť na záchod a uložiť sa do postele. Bol som šťastný, že už nikam nemusím ísť a môžem si s pocitom bezpečia ľahnúť.
V to ráno som si v duchu spomenul na všetko, za čo som vďačný. Bolo toho naozaj veľa…rodina, priatelia, zdravie… Spomenul som si aj na jeden citát, ktorý som pred nedávnom čítal a znel takto: “Pokiaľ nevieš, za čo byť vďačný, nahmataj si pulz.”