11.09.2019 Už dlhšiu dobu cítim únavu, ale keď vidím ten východ slnka, tak sa hneď cítim lepšie.
Putovali sme do Ledigos a čakalo nás 35 kilometrov.
Prašná cesta so silným vetrom nám dala zabrať a pri pohľade na zostávajúce kilometre v aplikácii mi bolo do plaču. Mal som pocit, že sme prešli päť kilometrov a v skutočnosti to bol jeden.
Podarilo sa nám to zdolať a vybrali sme sa do miestneho baru zistiť informácie, kde môžeme zložiť stan. Bol nám odporúčaný priestor pri kostole a našli sme si aj studničku, kde sme sa umyli.
V bare sme stretli Peťa a jeho kamaráta pútnika Ambroisa z Francúzska. S Peťom a Vendy sme posedeli v bare a dali sme si pivo, ktoré som nemal dlhú dobu. Peťo nám dal zatiaľ v albergue nabíjať všetky naše elektornické haľaburdy. Začalo sa stmievať a s Vendy sme museli vyraziť ku kostolu.
Fúkal vietor a mal som pocit, že sme vybrali dobré miesto, až kým neprišlo ráno.
12.09.2019 Silný vietor neustal ani ráno a začali sme baliť stan. Po zhodení vrchnej plachty sme s Vendy pristúpili kotviace šnúrky vnútornej konštrukcie s plachtou, ale vietor bol tak silný, že sa nám vytrhol a letel cez dedinu. Vendy bežala, aby ho zachránila a podarilo sa jej to o niekoľko desiatok metrov. Ja som zatiaľ hodil batoh na vrchnú časť, aby nám neuletela aj tá. Bol to komický pohľad, ale bál som sa, aby sa stan nepretrhol. Je naším domovom a bolo by mi to ľúto, aj keď ide len o materialnú vec. Pri zistení, že fúka len pri kostole a v uliciach dedinky sa nepohol ani lístok, mi od hnevu nabehla žila cez celé čelo. Ale čo už, prežili sme.
Na obed sme sa zastavili v obchode a natrafili sme na akciu, za pečené kura, bagetu, tortila patatos a 1,25 l Coca Coly 8,50€. Pečené kura sme mali naposledy doma a pri tých našich paštekových, salámových a marmeládových obedoch to bolo ako vyhrať lotériu.
V obchode sme opäť stretli Peťa a Ambroisa. Dali sme si spolu obed v malom parku a chvíľu sme spolu putovali. Museli sme sa ale rozlúčiť, pretože chalani sa rozhodli pre alternatívnu trasu a my sme mierili do Bercianos del Camino, ktoré bolo celkovo vzdialené 28,7 kilometrov a viac ako polovicu sme mali za sebou.
Prišli sme k albergu, v ktorom nás privítal hospitalero so slovami: “Dajte si dole batohy, napi te sa a sadnite si. Dnes je toto váš dom.” O chvíľu prišiel jeho kolega, ktorý pri pohľade na moje dieravé topánky utekal pre telefon a musel si ich odfotiť. Vendy mu povedala náš príbeh a dala mu pohľadnicu. Po spoločnej večery nasledovalo ďakovanie so sviečkou, ktorú sme si podávali. Každý kto chcel, mohol poďakovať za všetko, za čo je vďačný. Po skončení sme vyšli von sledovať západ slnka.
Bolo fajn cítiť tú atmosferu pútnikov a dúfam, že ich bude viac.
13.09.2019 Vendy ma ráno budila, no ja by som potreboval ešte takých päť hodín spánku, aby som sa cítil odpočinutý. Dali sme si raňajky a rozlúčili sa s hospitalerom.
Putovali sme do Puente Villarente a prešli sme 33,3 kilometrov.
Po ceste sme odbočili k rieke a náhodou tadiaľ kráčal Peťo a Ambroise. Ale ako to u nás býva, tak Peťo musel pokračovať do Leonu a ja s Vendy sme si potrebovali oddýchnuť a niečo zjesť.
Skončili sme na odpočinkovom mieste pre pútnikov, kde sme rozložili stan, žiaľ nám majiteľ povedal, že tam ostať nemôžeme, ale ponúkol nám miesto pred bránou.
Dnes spíme v stane a dúfam, že noc nebude taká chladná, ako to bolo posledné dni. V tomto článku sa chceme poďakovať pani Márií, ktorá nás kontaktuje mailom a podporuje nás. Ďakujeme Vám za váš príspevok na večeru a energiu, ktorú cítime v každej správe.