Život v buši

Život v buši

Strávili sme tri dni v buši a dve noci sme spali v domčeku z trusu, hliny a konárov.

V prvý deň sme si prešli malú časť buše so zámerom nafotiť opice. Kamarát Charles nám vybavil svojho bratranca Lainiho ako sprievodcu.

Laini
Tabak
Dom na sušenie tabaku.
Avokádo
Banány
Jackfruit

Opice sme videli, ale boli rýchle a vo vzdialenosti, na ktorú môj objektív nie je práve najlepší.

Opica

V buši sme prechádzali aj cez záhradky, kde bývali miestni domorodci. Každý mal svoj domček z kravského trusu a blata. Sú to veľmi priateľskí a usmevaví ľudia. Pozerali a sledovali nás “mzungu” (ako nazývajú bielych).

Krásna príroda v sebe skrývala veľa príbehov, život v skromnosti a chudobe. No títo ľudia sa usmievajú. Ako je to možné? Majú naozaj všetko, čo k životu potrebujú? Netrápi ich, že nemajú viac? Deti nás sledovali a kráčali za nami.

S Vendy sme im rozdávali cukríky a pokračovali sme k rodinke, kde sme dali deťom bublifuk. To bolo radosti z naháňania vznášajúcich sa bubliniek. Dokázali sa takto hrať až do zotmenia.

Charles býva v murovanom dome so ženou a piatimi deťmi. Je to dom, ktorý ma len múry a v ňom sú postele a bedne na handry.

Kuchyňa je vonku a varí sa na ohnisku.

Žiadna elektrika, len pár malých solárnych svetielok. Aj ich deťom urobil bublifuk veľkú radosť. Stal som sa nechápajúcim sledovateľom. Bosé deti, behajúce po kuracom truse sa motali okolo nás a hrali sa s loptičkou a bublifukom, čo sme im priniesli. Bolo to pre mňa ťažke pochopiť. Ako je možné, že niekto takto žije? Dá sa v takto žijúcej rodine skloňovať slovo šťastie? Myslím, že dá…ale uniklo niečo nám alebo im?

Viem len to, že šťastie nespočíva v blahobyte, v ktorom žijeme. Vďačnosť a modlitba bola prednesená aj pred pitím čaju. Uvedomujete si, aké máme šťastie, že nám je dopriatý teplý čaj? Koľko je na svete rodín, čo nemajú ani to? Myslím, že takto myslia každý deň, a preto dokážu byť vďační aj za ,,maličkosť,, ako je teplý čaj. Večer deti sedeli na zemi a len malým dopadajúcim lúčom svetla zo svetielka a tlejúceho uhlia im bolo vidno tváre, v korých bolo vidieť hlad. Pokorne sedeli a sledovali pečúce sa placky (chapati). Spomenul som si na blížiace sa sviatky a na to, čo asi bude na ich večernom stole. Charles je farmár a vďaka tomu určite nebude stôl prázdny. No aj tak to vo mne zanecháva čudný pocit.

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *